náhľad|Gerlachovský štít Karpaty (iné názvy: Karpatská sústava, Karpatský systém, karpatský oblúk) je rozsiahle pásmové pohorie v strednej a východnej Európe, súčasť alpsko-himalájskeho geologického systému. Vznikli počas mladších treťohôr, patria teda k mladým európskym pohoriam. Zasahujú na územie Rakúska, Česka, Slovenska, Maďarska, Poľska, Ukrajiny, Rumunska a Srbska. Na severozápade ich Viedenská panva a Karnuntská brána oddeľujú od Álp, zo severu sú obklopené čelnou karpatskou priehlbinou, na juhovýchode, vo východnom Srbsku, plynulo prechádzajú do Balkanidov. Vonkajšie pásmo je tvorené z flyšových príkrovov, centrálne pásmo hlbinnými vyvreninami a vápencami, vnútorné povrchovými vyvreninami, pozostatky treťohorného vulkanizmu. Celková rozloha pohoria sa uvádza na približne 200 – , celá Karpatská oblasť s priľahlými panvami, nížinami a pahorkatinami tak až 530 tisíc km². Dĺžka karpatského oblúka počítaná od Bratislavy po Železné vráta je zhruba 1 450 – , šírka sa pohybuje medzi 12 a . Najvyšší bod Karpát je Gerlachovský štít v slovenských Vysokých Tatrách s výškou Ďalšie oblasti vysokohorského charakteru sa rozkladajú v rumunských Južných Karpatoch s reťazcom masívov Retezat, Parâng, Fagaraš a Bucegi, ktoré presahujú 2 500 metrov; inak má väčšina Karpát skôr ráz lesnatých stredohôr. Nad hornou hranicou lesa sa nachádza asi 5 % rozlohy pohoria; časti trvalo nad snežnou čiarou ani ľadovce sa tu nenachádzajú.
Karpaty sú jedným z najvýznamnejších území divokej prírody v Európe. Žije tu okrem iného najväčšia európska populácia medveďa hnedého, vlka, kamzíka a rysa, mnoho vzácnych vtákov ako orol skalný či orol krikľavý a taktiež viac než tretina všetkých európskych druhov rastlín vrátane mnohých endemitných a reliktných druhov. V Rumunsku sa nachádza druhá najväčšia plocha pralesov v Európe po Rusku, celkom 250 000 hektárov (65 %); väčšina z nich sa nachádza v Karpatoch, pričom Južné Karpaty predstavujú najväčšiu nefragmentovanú lesnú oblasť v Európe. Najviac lesov tvoria podhorské bučiny a horské smrečiny. Miera odlesňovania v dôsledku nezákonnej ťažby dreva je ale vysoká. Mimoriadne druhovo bohatá je v Karpatoch náhradná vegetácia lúk, bielokarpatské lúky v Česku držia dokonca svetový rekord v absolútnom počte druhov na malej a strednej ploche. V horách a ich podhoriach vyviera mnoho termálnych a minerálnych vôd, pričom na Rumunsko pripadá tretina všetkých týchto európskych vôd.
V karpatskej oblasti sa stretávajú vplyvy mnohých národov, jazykov a kultúr, prejavujúce sa podobným folklórom a tradíciami; charakteristická podoba pastevnej horskej krajiny aj mnohých miestopisných názvov je spojená predovšetkým s tzv. valašskou kolonizáciou v stredoveku a ranom novoveku. Okrem prírodného bohatstva sa tu nachádza aj mnoho kultúrnych pamiatok: na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO sú zapísané pôvodné bukové lesy Karpát, ale tiež aj ľudové drevené chrámy poľských, ukrajinských, rumunských a slovenských dedín, opevnené dediny Sedmohradska, pravoslávne kláštory v bývalom Moldavskom kniežatstve alebo unikátne jaskyne Slovenského raja a krasu. Názov Pohorie sa v modernej dobe nazýva Karpaty v češtine, poľštine a slovenčine a Карпати (Karpaty) v ukrajinčine, Карпати/Karpati v srbčine, Carpați (čítaj [karpac]) v rumunčine, Карпаты v rusínčine, Karpaten v nemčine a Kárpátok v maďarčine. Aj keď toponymum (v tvare Karpates oros) zaznamenal Ptolemaios už v 2. storočí nášho letopočtu, je moderná forma mena vo väčšine jazykov neologizmom. Napríklad ich stredoveké uhorské meno bolo Havasok („Snežné hory“); ruské kroniky ich označovali ako „Uhorské hory“. Neskoršie zdroje ako Dimitrie Cantemir a taliansky kronikár Giovanandrea Gromo označovali pohorie ako „Transylvánske hory“, zatiaľ čo historik zo 17. storočia Constantin Cantacuzino preložil názov hôr pre taliansko-rumunský glosár ako „Rumunské hory“.
Meno „Karpaty“ je úzko späté so starými dáckymi kmeňmi nazývanými „Karpes“ alebo „Karpovia“, ktorí žili na rozsiahlom území od východného a severovýchodného brehu Čierneho mora až po sedmohradské pláne v dnešnom Rumunsku a Moldavsku. Názov Karpaty môže nakoniec pochádzať z protoindoeurópskeho koreňa *sker-/* ker-, z ktorého pochádza albánske slovo karpë (skala) a slovanské slovo skala (aj útes), možno prostredníctvom dáckeho kognátu, ktorý znamenal horu, skalu alebo drsný terén (porov. germánsky koreň *skerp-, staronórsky harfr „brázda“, gótsky skarpo, stredonemecky scharf „hrnčiar“ a moderný hornonemecký Scherbe „črepina“, staroanglicky scearp a anglicky sharp (ostrý), litovsky kar~pas „rezať, sekať, zárez“, lotyšsky cirpt „strih, klip“). Archaické poľské slovo karpa znamenalo „členité nerovnosti, podvodné prekážky/skaliská, členité korene alebo kmene“. Častejšie slovo skarpa znamená ostrý útes alebo iný zvislý terén. Názov môže taktiež pochádzať z indoeurópskeho *kwerp „otáčať“, podobné staroanglickému hweorfan „otáčať, meniť“ (anglicky warp) a gréckemu καρπός karpós „zápästie“, možno odkazujúce na to, ako sa pohorie ohýba alebo stáča do tvaru písmena L.Room, Adrian. Placenames of the World. London: MacFarland and Co., Inc., 1997.
V neskorších rímskych dokumentoch boli východné Karpaty označované ako Montes Sarmatici (čo znamená Sarmatské pohorie).E.g. in work Tractatus de duabus Sarmatiis, Asiana et Europiana, et de contentis in eis by Mathias de Miechow, first edition from 1517. Second book, chapter 1. Západné Karpaty sa nazývaly Carpates, meno, ktoré je po prvýkrát zaznamenané v Ptolemaiovej Geografii (2. stor. n. l.). V škandinávskej ságe Hervarar, ktorá rozpráva starogermánske legendy o bojoch medzi Gótmi a Hunmi, sa meno Karpates objavuje v predvídateľnej germánskej podobe ako Harvaða fjöllum (viac Grimmov zákon). Gervasius z Tilbury vo svojom Otia Imperialia („Rekreácia pre cisára“) z roku 1211 písal o pohorí ako o Hunských alpách. Uhorské listiny z 13. – 15. storočia pomenovávajú hory Thorchal, Tarczal alebo menej často Montes Nivium („Zasnežené hory“). V Poľsku názov „Karpaty“ prvýkrát použil prírodovedec a geograf Stanisław Staszic (1755 – 1826) v roku 1815 vo svojom diele O ziemiorództwie Karpatów i innych gór i równin Polski (O pozemkovom hospodárstve Karpát a iných hôr a pláňach Poľska).
Geografické vymedzenie
thumb|
rieky :a – Visla, b – Dunaj, c – Tisa, d – Sáva, e – Dnester, f – Prut
Podľa geomorfologického delenia sú Karpaty geomorfologickým subsystémom Alpsko-himalájskeho systému. Ich presné vymedzenie sa však v literatúre rôzni a existujú na neho rôzne pohľady; často, ale nie výlučne, je prijímaná definícia poľského geológa Jerzyho Kondrackého z roku 1989. Po geologickej stránke je hranicou Karpát na západe prietok Dunaja Viedenskou kotlinou a ďalej Karnuntská brána, ktorá tvorí hranicu medzi Hainburskými vrchmi (Karpaty) a Litavskými vrchmi (najvýchodnejší výbežok celého systému Álp). Zo západu, severu a východu je pohorie obklopené pásmom tzv. karpatskými priehlbinami – tektonických poklesov, ktoré ich oddeľujú od susedných horských celkov. Na západe sú to Moravská brána, Vyškovská brána a moravské úvaly v Česku hranicou medzi Karpatmi a pohoriami hercýnskeho Českého masívu, na severe ich pás zníženín oddeľuje od taktiež hercýnskej Poľskej vysočiny, na východe od hornatého Podolia. Na juhu a juhovýchode svahy Karpát spadajú do Dolnodunajskej nížiny. Priestor vnútri karpatského oblúka vypĺňajú nížiny Panónskej panvy, v dunajskom ohybe tak plynulo nadväzuje Zadunajské stredohorie. Transylvánska vysočina je spravidla považovaná za súčasť Karpát, existujú však aj poňatia, kedy tomu tak nie je.
Najproblematickejšie je vymedzenie hranice Karpát v Srbsku vzhľadom na to, že hranica s nadväzujúcimi Balkanidmi nie je geologická (obe pohoria patria do Alpsko-himalájskeho systému) a je teda viac-menej záležitosťou konvencie. Ako hranica sa v literatúre uvádza až päť rôznych možností. Niekedy je za hranicu považovaný už samotný Dunaj, ako aj u spomínaného Kondrackého, pre účely Karpatských dohovorov je prijímaná definícia Srbskej akadémie vied, ktorá za súčasť Karpát považuje iba južný breh úžiny Železné vráta v rozsahu územia národného parku Djerdap. Často je hranica vedená údolím rieky Crni Timok, po línii Stalać – Sokobanja – Knjaževac (masívy Ozren a Devica by potom patrili už pod Balkán), alebo ešte o niečo južnejšie údoliami riek Nišava a Svrljiški Timok.
Delenie Karpát
náhľad|Mapka č. 2: Novšie delenie podľa Kondrackého (1989): Západné Karpaty sú delené na Vonkajšie (1), Centrálne (2) a Vnútorné (3), Rumunské západné Karpaty zjednotené s Transylvánskou vysočinou (7). Pohorie Poiana Ruscă a Banátske Karpaty sú zahrnuté do Južných Karpát (6) rovnako ako Srbské Karpaty, tu v úzkom pojatí zahrňujúcom iba južný breh Dunaja. Východné Karpaty (4, 5) sú rovnaké ako v mapke hore, hranica medzi Západnými a Východnými je posunutá viac na východ. (I. – Čelná karpatská priehlbina, II. – Dolnodunajská nížina, III. – Panónska panva) Podobne ako samotné vymedzenie Karpát, aj ich delenie je predmetom rozporov a v jednotlivých zdrojoch a krajinách sa dosť líši. Najčastejšie sa Karpaty v literatúre delia na tri geomorfologické provincie – Západné, Východné a Južné Karpaty. Hranica medzi Západnými a Východnými Karpatmi je kladená buď do oblasti Lupkovského priesmyku, alebo ďalej na západ do Kurovského sedla (taktiež aj Tyličského) na slovensko-poľskej hranici, zhruba na spojnici miest Bardejov a Nowy Sącz. Hranicou medzi Východnými a Južnými Karpatmi je tradične rumunský priesmyk Predeal () na spojnici mesta Brašov na severe a údolím rieky Prahova na juhu, objavujú sa však aj názory na jej mierne posunutie do údolia rieky Dâmbovițy; v tom prípade by pohorie Bucegi spadalo ešte pod Východné Karpaty.
Tieto tri základné provincie sú ďalej delené do subprovincií podľa tektonickej a geologickej stavby. Podľa klasického delenia zodpovedajú subprovincie Vonkajších Západných a Vonkajších Východných Karpát flyšovému pásmu, vnútorné patria k jadrovým kryštalickým a niekde aj k vulkanickým pohoriam. V modernejšom pojatí sú Západné Karpaty členené podľa tektonickej stavby na tri časti: Vonkajšie (flyšové), Centrálne (tzv. Pásmo jadrových pohorí) a Vnútorné (viac spodná mapka). Na západe tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Vnútornými Karpatmi taktiež vápencové Bradlové pásmo (viac nižšie kapitola Geológie). Čelná karpatská priehlbina je obvykle považovaná za súčasť (subprovinciu) jednotlivých provincií, ku ktorým prilieha.
Neustálené je delenie rumunských Karpát, ktoré je v rumunskej literatúre menej prepracované a nesleduje rovnaké geomorfologické kritéria a ich hierarchiu. Južné Karpaty, Rumunské Západné Karpaty (alebo aj Apuseni) a Transylvánska vysočina sa tu posudzujú obvykle samostatne. Rumunské západné Karpaty sú pritom vymedzené taktiež nejednoznačne: hranica buď prebieha údoliami riek Cerna a Timiș (pozri mapka č. 1, časti 5, 6), alebo sú pohoria Poiana Rusca a Banátske vrchy priradené k Južným Karpatom a hranicou je údolie Mureše (v mapke č. 2 časti 6, 7). Odlišne je tu taktiež delenie Východných Karpát (pozri nižšie).Jiří Čížek a kolektiv: Rumunské a bulharské hory. 223 pp. Olympia, Praha, 1986. Str. 9.
Prehľad karpatských geomorfologických subprovincií a ich najvyšších vrcholov je nasledujúci:
Vonkajšie Západné Karpaty (Babia góra v Poľsku, ) Vnútorné Západné Karpaty (Gerlachovský štít, , tiež delené na Centrálne a Vnútorné) Vonkajšie Východné Karpaty (Hoverla, ) Vnútorné Východné Karpaty (Pietrosul, ) Južné Karpaty (Moldoveanu, ) Rumunské Západné Karpaty (Cucurbăta Mare, ) Transilvánska kotlina (najvyššie vrcholy ojedinele okolo ) Srbské Karpaty (Šiljak, ); niekedy sú priraďované k Južným Karpatom, inokedy do Karpát vôbec nie sú zaraďované.
náhľad|Krajina v Chříboch